„Už aj tak meškáme," povedali jej rodičia, keď sa ich spýtala, či sa nepozrú na tých ľudí zblízka. Zaujímalo ju, kto demonštruje v tomto malom meste, kde narozdiel od bratislavských davov v podstate každý každého poznal. Možno by tam niekoho spoznala aj ona. Dodnes si nevie poriadne vysvetliť, prečo ju novembrové udalosti tak strašne priťahovali. Slová demokracia a sloboda jej pripadali mimoriadne atraktívne, ale v jej vtedajšom živote a veku si ich spájala skôr s diskotékou, džínsami a povolením na návštevy večerných kinopredstavení. Neskôr si uvedomila, že sloboda by mohla znamenať aj cestovanie do iných než do tradičných destinácií v Maďarsku a v Bulharsku. Tie neskoré vychádzky jej rodičia nepovolili, takže na reálne večerné demonštrácie sa nikdy nedostala. Hneď v prvých revolučných dňoch sa však prehrabala zbierkou sestriných bežeckých medailí a jedinú s trikolórou rozstrihla na dva kusy. Jedna pre ňu a jedna pre jej najlepšiu kamarátku. V obchodnom dome Zámčan jej totiž trikolóru nestihla „odložiť" ani dobrá rodinná známa. Jediný kúsok trojfarebnej stužky si potom hrdo premiestňovala z jedného kabáta na druhý. Ponechala si ju na kabáte aj po tom, ako jej počas výletu v banskobystrickom Múzeu SNP jedna pani pohrozila, že práve kvôli nej začnú Rusi do Slovákov znova strieľať.
„Nežnú" si následne pripomínala každý rok. Ale až s odstupom mnohých rokov začala citlivejšie vnímať všetky aspekty toho, čo vtedy Nemci v Berlíne, robotníci v Poľsku, študenti v Prahe či Rumuni a mnohí ďalší pre nasledujúce generácie vybojovali. Neboli to len tie džínsy, dovolenky pri Stredozemnom mori, ale aj možnosť ísť v živote ktorýmkoľvek smerom obrazne aj v pravom zmysle slova... Možnosť zakotviť napríklad na druhom konci sveta, živiť sa slobodným písaním a zdieľať život s niekdajším úhlavným imperialistickým nepriateľom. To bolo ďaleko za hranicami toho, o čom pri pohľade z onoho balkóna bola Lenka schopná snívať.
Po 20 rokoch...
Ulica Červenej armády dnes nesie meno Milana Rastislava Štefánika. Šedý činžiak Lenkiných známych bol zrekonštruovaný a ich zle tesniace balkónové dvere boli už dávnejšie vymenené za kvalitnejšie. Ich deti majú svoje rodiny a veľmi úspešné kariéry v súkromnom sektore mimo rodného mesta. Lenkini známi patria k tým, ktorým sa viac páčilo „za socíka". Už niekoľko rokov sa s nimi stýka iba sporadicky. Nechce prezradiť prečo.